V roku 1988, keďže uplynulo 20 rokov od začiatku okupácie Česko-Slovenska a tiež vzhľadom na tradovanú mystiku rokov končiacich osmičkou v našich dejinách - 1848, 1868, 1918, 1938, 1948, 1968, sa očakávali občianske nepokoje a pokus o politický zvrat. Represívne zložky moci pripravili rad preventívnych opatrení a celkovo sa takmer nič nestalo, ale „pod pokrievkou to už pomaly vrelo“.

V tento deň slovenskí vysokoškolskí a stredoškolskí študenti zorganizovali protestnú demonštráciu v podvečerných hodinách v Bratislave, ktorej sa zúčastnilo asi 300 osôb. Miestom stretnutia bolo dnešné Hodžovo námestie (vtedy Mierové), potom protestný sprievod pokračoval na Námestie SNP a k vtedajšiemu ministerstvu školstva. Demonštrácia plynule prerástla do verejnej diskusie na Hviezdoslavovom námestí, kde sa dav študentov postupne rozišiel. Oficiálnym cieľom bol protest proti vtedajšiemu návrhu vysokoškolského zákona a za akademické slobody.

V piatok 17. novembra sa na Albertove zišli študenti pražských vysokých škôl pri pietnom akte na pamiatku zatvorenia českých vysokých škôl v roku 1939. Stretnutie zorganizoval Socialistický zväz mládeže. Po skončení oficiálnej časti sa dav neplánovane vydal do centra mesta. Za Národným divadlom im špeciálne jednotky zahradili cestu. Študenti niesli štátne zástavy, spievali a skandovali požiadavku na zmenu pomerov v ČSSR. Čelo sprievodu stálo voči mladým príslušníkom ZNB, ktorým podávali kvety a chceli s nimi diskutovať. Príslušníci ZNB a Odielu osobitného určenia ministerstva vnútra veľmi razantne zakročili, rozháňanie študentov sa zmenilo na brutálnu bitku.

Po udalostiach predchádzajúceho dňa sa v divadlách a na vysokých školách začali organizovať štrajkové výbory požadujúce vyšetrenie a potrestanie osôb zodpovedných za brutálny zásah, hlavne keď sa rozšírila fáma o tom, že pri zásahu údajne zomrel študent Martin Šmíd. Cez víkend chodili ľudia zapaľovať sviečky na Národní třídu.

KSČ zamlčovalo brutálny zásah polície. Predseda vlády František Pitra obvinil domáce kruhy zo zneužívania pietneho zhromaždenia a vyvolávania rozvratu.
V pražskom Činohernom klube bolo založené Občianske fórum. V OF boli zastúpení predstavitelia Charty 77, zastupovali verejnosť, ktorá nesúhlasila s vedením štátu.Žiadali odstúpenie členov KSČ spokených s okupáciou - Gustáv Husák, Karel Hoffman, Miloš Jakeš, Jan Fojtík, Alojs Jindra. Požadovali aj odstúpenie šéfa KSČ v Prahe Miroslava Štepánka a ministra vnútra Františka Kincla zodpovedných za brutalitu voči študentom na Národnej triede.Požiadali aj o prepustenie politických väzňov. OF sa postavilo za generálny štrajk 27. novembra.

Od pondelka 20. novembra sa každý deň konali pokojné demonštrácie. V ten deň prinieslo prvé tlačené necenzurované informácie oficiálne Svobodné slovo "Československej strany socialistickej. Federálna vláda aj obidve národné vlády vyslovujú súhlas s opatreniami na obnovenie poriadku. V bratislavskej Umeleckej besede sa stretli zástupcovia kultúrnej a vedeckej verejnosti a rozhodli sa utvoriť občiansku iniciatívu "Verejnosť proti násiliu". Jej tvorcami boli Miroskav Cipár, Ľubomír Feldek, Fedor Gál, Milan Šimečka a iní. Jej hovorcami boli Milan Kňažko a Ján Budaj. Vysokoškoláci v Prahe začali týždený protestný štrajk. Vo svojom vyhlásení vyjadrili zdesenie nad vnútropolitickou situáciou a žiadali nezneužívanie zhromažďovacieho práva a podporili generálny štrajk 27. novembra. Bratislavskí vysokoškoláci diskutovali o udalostiach v Prahe v aule Univerzity Komenského.

Slovenskí vysokoškoláci začali študentské štrajky. Žiadajú utvorenie vyšetrovacej komisie na vyšetrenie zásahu na Národnej triede, odstúpenie skompromitovaných politikov, politickú pluralitu, spristúpenie masmédii a podporili generálny štrajk.
Predsedníctvo SNR na čele s predsedom Viliamom Šalgovičom zaujalo odmietavé stanovisko k udalostiam zo 17. novembra. Policajný zásah označili za primeraný.

Na žiadosť predsedu vlády ČSR začal generálny prokurátor vyšetrovať zásah zo 17. novembra. Václavské námestie sa zaplnilo 200 000 ľuďmi, ku ktorým z balkóna vydavateľstva Melatrich prehovorilo viacero osobností. Študenti a VPN zorganizovali na Námestí SNP prvé protesty. Kardinál František Tomášek vo svojom posolstve vyjadril podporu občanov v ich boji proti 40 ročnému bezpráviu.

Na Námestí SNP prehovoril Alexander Dubček, ktorý vyzval na obrodu spoločnosti. Posledný raz na verejnosti vystúpil šéf KSČ Miloš Jakeš, ktorý odsúdil rozvracanie socializmu v ČSR. Vedenie odborov súhlasilo s vyšetrením udalostí 17. novembra, ale odmietlo generálny štrajk.

Na mimoriadnom zasadnutí ÚV KSČ bol odvolaný Miloš Jakeš, ktorého nahradil Karel Urbánek. Z vedenia KSČ boli uvoľnení Jozef Lenárt, Miroslav Štepán, Miroslav Zavadil a iní.

Prezident republiky Gustáv Husák udelil amnestiu siedmim politickým väzňom: JUDr. Ján Čarnogurský, PhDr. Miroslav Kusý, CSc., Jiří Ruml, Ing. Petr Uhl, Rudolf Zeman, Ivan Martin Jirous, Ivan Polanský a amnestovaný bol tiež šéfredaktor časopisu VOKNO František Stárek.
v Prahe demonštrovalo okolo 750 000 ľudí, deň predtým ich bolo okolo pol milióna.

V Prahe sa stretli predstavitelia Občianskeho fóra na čele s Václavom Havlom a vlády ČSSR pod vesením Ladislava Adamca.
V Bratislave mimoriadne zasadá ÚV KSS. Z jej vedenia odchádzajú Ondrej Šaling, Gejza Šlapka, Elena Litvajová, Viliam Šalgovič a Štefan Rybár.

V celom Československu sa uskutočnil manifestačný generálny štraj, prvý od roku 1948. Štrajkujúci sa postavili za požiadavky študentov a občianských iniciatív. Odmietli politiku komunistickej strany a žiadali zmeny v spoločenskom živote.

V Prahe sa uskutočnilo druhé rokovanie medzi česko-slovenskou vládou na čele s predsedom vlády Ladislavom Adamcom,Národného frontu a Občianskym fórom na čele s Václavom Havlom. Strany sa dohodli na zrušení článku ústavy o vedúcej úlohe strany a dohodli sa na novom zložení vlády, ktorá predloží návrh na zmenu ústavného zákona č. 100/1960 o vedúcom postavení Komunistickej strany. Predstavitelia OF sľúbili, že vyzvú študentov a umelcov na skončenie štrajku.

Federálne zhromaždenie schválilo vypustenie článku 4 v ústave o vedúcom postavení Komunistickej strany, zmenilo článok 6 o postavení Národného frontu ako záväzku spoločenských organizacií a politických strán pod vedením KS a článok 16, týkajúci sa uplatňovania marxizmu-leninizmu v politike, vzdelaní a výchove. Tieto zmeny ukončili 40-ročný monopol komunistickej strany a umožnili vznik nových politických strán a politickej plurality.
V televízii vystúpil predseda vlády ČSSR Ladislav Adamec. Predniesol prejav o vnútropolitickej situácii, sľúbil oboznámiť verejnosť so skutočným stavom ekonomiky.

Vláda SSR a VPN rokovali v Bratislave rokovali o dôsledkoch zrušenia článku 4. Na 17. mimoriadnej schôdzi SNR zvolili za jej nového predsedu Rudolfa Schustera, ktorý nahradil Viliama Šalgoviča. Poslanci schválili komisiu na prešetrenie sviečkovej manifestácie. SNR sa stotožnila so zmenou ústavy.
V Prahe sa zišla vláda, ktorá ministrovi vnútra rozkázala okamžite odstrániť technické zariadenia na hranici s Rakúskom. V budove FZ sa zišla komisia na vyšetrenie udalostí zo 17. novembra. Federálne ministerstvo vnútra rozhodlo, že občania môžu od 4. decembra cestovať do zahraničia bez výjazdnej doložky.

V Prahe sa utvorila nová vláda na čele s Mariánom Čalfom. Po menovaní vlády odstúpil prezident Gustáv Husák. Vo vláde národného porozumenia bolo 9 komunistov, 7 ministrov bolo bezpartajných, ostatní boli z iných strán. Prvými podpredsedami boli Valtr Komárek a Ján Čarnogurský, podpredsedami Josef Hromádka, František Pitra, Vladimír Dlouhý, Oldřich Burský a František Reichl. Ministrom zahraničia bol Jiří Dienstbier, Ministrom financií Václav Klaus, práce a sociálnych vecí Petr Miler, obrany Miroslav Vacek, zahraničného obchodu Andrej Barčák, dopravy a spojov František Podlena, hutníctva a strojárszva Ladislav Vodrážka, palív a energetiky František Pinc, ľudovej kontroly Květoslava Kořínková, cenového úradu Ladislav Dvořák a ministrami Róbert Martinko a Richard Sacher. 13. decembra sa stal podpredsedom vlády aj Milan Čič.

Za predsedu Federálneho zhromaždenia bol zvolený Alexander Dubček.

Za prezidenta Československej socialistickej republiky bol zvolený Václav Havel. Pri príprave na voľbu prezidenta sa prejavili prvé spory, ktoré boli predzvesťou neskorších vážnych konfliktov. Komunistickí poslanci navrhli priamu voľbu prezidenta občanmi. Okrem Václava havla, boli kandidátmi i Alexander Dubček, Ladislav Adamec, Čestmír Císař a Valtr Komárek. Po zložitých rokovaniach OF obhájilo voľbu prezidenta parlamentom.

Názov „Sametová revoluce“ sa od jedného českého novinára dostal do zahraničných médií, aby sa neskôr rozšíril aj v Česko-Slovensku. Na Slovensku sa však revolúcia od začiatku udalostí nazývala "Nežná revolúcia".